Témou tejto doby, prinajmenšom vo vyspelom svete, je túžba ľudí po tichu, ktoré však nevedia nájsť. Hluk v uliciach, neutíchajúce vyzváňanie telefónov, digitálne oznamy v autobusoch a vlakoch či televízory vyhrávajúce už aj v prázdnych kanceláriách sú nekonečným zdrojom škodlivých útokov na našu psychiku. Ľudstvo sa samé vyčerpáva hlukom, pritom však túžobne hľadá opak – či už v divočine, na šírom oceáne, alebo niekde v ústraní, kde sa dá v pokoji stíšiť a skoncentrovať. Alain Corbin, profesor histórie, píše zo svojho útočiska na Sorbone a Erling Kagge, nórsky bádateľ, zo svojich spomienok na antarktické pustatiny. Každý z nich mal miesto, kam sa snažil uniknúť.

A predsa, ako Alain Corbin zdôrazňuje vo svojej knihe „Dejiny ticha“, dnes zrejme nie je o nič viac hluku, než bývalo kedysi. Pred príchodom pneumatík sa všade v uliciach miest ozývalo ohlušujúce rinčanie okovaných kolies a konských podkov dopadajúcich na kamennú dlažbu. Pred tým, ako sme sa utiahli do dobrovoľnej samoty s mobilnými telefónmi, v autobusoch a vlakoch sa rozliehala živá vrava. Predajcovia novín nenechávali svoj tovar len tak mĺkvo stáť v stôsoch, ale z plného hrdla sa snažili prilákať kupujúcich. Práve tak, ako to robili pouliční predavači čerešní, fialiek a čerstvých makrel. Na divadelných a operných predstaveniach sa chaoticky striedali búrlivé prejavy nadšenia s nesúhlasným pokrikovaním. Dokonca i roľníci na vidieku si popri všetkej tej lopote ešte aj spievali. Dnes si už nespievajú.

To, čo sa zmenilo, nie je ani tak úroveň hluku, na ktorý sa sťažovali aj v minulých storočiach. Ide skôr o úroveň všadeprítomných rozptyľujúcich podnetov, ktoré by ticho mohlo umlčať. A tu sa vynára ďalší paradox. Keď už to ticho nastane, napríklad v hlbinách borovicového lesa, na prázdnej púšti či v náhle vyprázdnenej miestnosti, často pôsobí skôr skľučujúco než príjemne. Pomaly sa nás začne zmocňovať strach, ucho inštinktívne hľadá čokoľvek, či je to praskanie ohňa, vtáčí spev alebo šelest lístia, čo nás zachráni pred touto nepoznanou prázdnotou. Ľudia ticho chcú, ale nie zas tak veľmi.

Jednou z často opakovaných myšlienok našej doby, najmä vo vyspelom svete, je túžba ľudí po tichu a ich neschopnosť ho nájsť. Hukot cestnej premávky, neustále pípanie telefónov, automatické hlásenia v autobusoch a vlakoch, televízory, ktoré revú naplno ešte aj v prázdnych kanceláriách, na nás donekonečna útočia a rozptyľujú nás. Ľudská rasa sa hlukom sama vyčerpáva a túži po jeho opaku – či už v divočine, na šírom oceáne, alebo v nejakom zákutí zasvätenom pokoju a sústredeniu. Profesor histórie Alain Corbin píše zo svojho útočiska na Sorbonne a nórsky bádateľ Erling Kagge čerpá inšpiráciu zo svojich spomienok na pustatinu Antarktídy. Toto sú miesta, na ktoré sa obaja pokúsili utiecť.

A predsa, ako pán Corbin tvrdí vo svojej knihe o histórii ticha A History of Silence, pravdepodobne nie sme vystavení väčšiemu hluku ako v minulosti. Pred zavedením pneumatík sa ulice otriasali ohlušujúcim cvengotom kolies s kovovým rámom a konských kopýt na dlažbe. Predtým ako sa ľudia dobrovoľne izolovali do spoločnosti svojich mobilných telefónov, znela v autobusoch a vlakoch živá konverzácia. Predavači novín nenechávali svoj tovar len tak mlčky polihovať, ale ponúkali ho čo najhlasnejšími výkrikmi. Rovnako ako predavači čerešní, fialiek a čerstvých makrel. Divadlo a opera buď burácali hlasným „Bravó!“, alebo nespokojným piskotom. Dokonca aj na vidieku si roľníci pri svojej lopote spievali. Teraz už nespievajú.

Čo sa zmenilo, nie je ani tak intenzita hluku, na ktorú sa ľudia sťažovali aj v predchádzajúcich storočiach, ale intenzita rozptýlenia, zaberajúceho priestor, ktorý by mohlo obsadiť ticho. Tu sa rysuje ďalší paradox, pretože keď ho naozaj obsadí – v hlbinách borovicového lesa, na obnaženej púšti, v nečakane vyprázdnenej miestnosti – často pôsobí skôr dojmom znepokojujúceho než vítaného návštevníka. Človeka začne mraziť hrôzou, jeho ucho sa inštinktívne chytá hocičoho, čo ho zachráni pred touto neznámou prázdnotou: či už je to praskanie ohňa, štebot vtáka, alebo šelest lístia. Ľudia si želajú ticho, ale nie príliš.

Jednou z veľkých tém dnešnej doby, aspoň teda vo vyspelom svete, je túžba ľudí po tichu – po tichu, ktoré nikde nenachádzajú. Donekonečna nás otravuje a rozptyľuje hukot dopravy, neustále pípanie telefónov, digitálne oznamy v autobusoch a vlakoch či televízory vrieskajúce hoci aj v prázdnych kanceláriách. Ľudstvo samo seba vyčerpáva hlukom a túži po jeho protiklade, hľadajúc ho vo voľnej prírode, na šírom oceáne alebo v nejakom útočisku zasvätenom pokoju a sústredeniu sa. Alain Corbin, profesor histórie, píše zo svojho útočiska v Sorbonne a Erling Kagge, nórsky prieskumník, spomína na široké pláne Antarktídy, kam sa obaja snažili uniknúť.

Pán Corbin vo svojej knihe História ticha poukazuje na to, že napriek všetkému svet pravdepodobne nie je hlučnejším miestom ako kedysi. Pred tým, ako sa objavili pneumatiky, sa ulice miest ozývali ohlušujúcim cvengotom okovaných kolies a konských podkov o kamennú dlažbu. Pred tým, ako sa ľudia dobrovoľne zaizolovali na svojich mobilných telefónoch, sa kabínami autobusov a vlakov rozliehali rozhovory. Predajcovia novín nenechávali svoj tovar bez slova len tak ležať na hromade, ale na plné hrdlo ho ohlasovali potenciálnym zákazníkom. Nezaostávali za nimi ani predajcovia čerešní, fialiek či čerstvých makrel. Návštevníci divadla a opery zvykli chaoticky dávať najavo svoj súhlas i nesúhlas. Dokonca aj na vidieku si sedliaci pri hrdlačení spievali. Teraz už nespievajú.

Čo sa zmenilo, nie je vlastne ani hladina hluku, tá bola predmetom sťažností aj v minulých storočiach; zmenila sa miera pôsobenia rušivých vplyvov, ktoré zapĺňajú priestor vyhradený tichu. Tu sa vynára ďalší paradox, pretože keď priestor – v hlbinách borovicového lesa, v nahej púšti, v náhle osirelej izbe –vyplní ticho, často sa nám to javí ako čosi rušivé, nie ako vítaná zmena. Zmocní sa nás desivý pocit a sluch sa nám inštinktívne upriami na čokoľvek – syčanie plameňov, vtáčie volanie, šušťanie listov – čo ho zachráni pred touto neznámou prázdnotou. Ľudia túžia po tichu, ale táto túžba má svoje medze.

Túžba po nedosiahnuteľnom tichu je jednou z najohranejších pesničiek našich čias, prinajmenšom vo vyspelých krajinách. Dopravný ruch, neustále pípanie telefónov, vtieravé melódie z rádií v obchodných centrách či televízory, čo bľabotajú od rána do večera – rozptyľovanie a rachot nemajú konca. Ľudstvo sa vyčerpáva prílišným hlukom a sníva o náprave. Pre niekoho môže ísť o únik do divočiny, exotickú dovolenku či bahenný zábal na víkendovom pobyte v kúpeľoch. Profesor dejepisu Alain Corbin zase pracuje zo svojho útočiska na francúzskej Sorbonnskej univerzite, no a nórsky bádateľ Erling Kagge pre zmenu spomína na zážitky z nehostinnej Antarktídy. Tiež to nie je nič viac než obyčajný pokus o útek.

Ako však profesor Corbin uvádza vo svojej knihe „A History of Silence“ (Dejiny ticha), vôkol nás nie je podľa všetkého viac hluku než v minulosti. Pred skuvíňajúcimi pneumatikami sa dláždenými ulicami ozývalo ohlušujúce rinčanie kovom obitých kolies a podkov. Pred dobrovoľnou samotkou pod nadvládou mobilných telefónov sme tu mali družné debaty v autobusoch či vlakoch. Kameloti svoj tovar neponúkali mĺkvo, alebo podobne ako predavači višní, fialiek či čerstvých korbáčikov hulákali na celé kolo. V divadle a v opere to bol samý krik a trma-vrma. Dokonca aj na dedinách si gazdovia pri lopotení sa na poli spievali. Dnes je tam ticho.

Zmena teda nenastala v intenzite hluku, na ktorú sa ostatne sťažovali aj predchádzajúce generácie, ale skôr v našej potrebe neustálych zmyslových vnemov. Tá nám zabraňuje ticho skutočne oceniť. Je to ďalší protiklad, pretože aj na miestach, kde by sa oceniť dalo – hlboko v lese, uprostred ľudoprázdnej púšte či v miestnosti, v ktorej sme náhle osameli – v nás budí skôr nepokoj než uvoľnenie. Priplíži sa úzkosť a naše uši sa radšej upnú k praskaniu ohňa, vtáčiemu čvirikaniu či šuchotu lístia, len aby nemuseli čeliť neznámej prázdnote. Túžime po tichu, avšak len odtiaľ-potiaľ.

Ľudia prahnú po tichu, no ich túžba ostáva nenaplnená. To platí prinajmenšom v súčasnom rozvinutom svete. Hukot dopravy, neprestajné vyzváňanie telefónov, digitálna reklama vo verejnej doprave a vreštiace monitory v kanceláriách vrátane tých prázdnych nás neprestajne rušia. Ľudia vyčerpávajú samých seba hlukom, a preto túžia po presnom opaku. Nachádzajú ho v lesoch, na šírom oceáne alebo v útočiskách pokoja a rozjímania. Pre profesora dejín Alaina Corbina je takým miestom Parížska univerzita Sorbonna a pre nórskeho polárnika Erlinga Kaggeho zas antarktická pustatina.

Alain Corbin však v diele History of Silence (Dejiny ticha – pozn. prekl.) upozorňuje, že v súčasnosti máme okolo seba pravdepodobne menej hluku ako v minulosti. Kým sme nepoužívali pneumatiky, v kameňmi dláždených uliciach sa ozýval ohlušujúci cvengot kovom spevnených drevených kolies a podkov. V časoch, keď sa ľudia dobrovoľne nevrhali do virtuálnej reality mobilných telefónov, sa v autobusoch a vo vlakoch rozliehali rozhovory. Pouličný predavači novín svoj hlas nešetrili a kričali, ako len mohli. To isté platilo pre predavačov ovocia, kvetín a rýb. Divadlá a opery boli zmesou burácania a skandovania. Dokonca aj pri tvrdej práci na vidieku sa spievalo. Dnes sa už nespieva.

Na hluk sa sťažovali aj v minulosti. Rozdiel nie je v jeho množstve, ale v tom, ako nás ruší. Hluk zaberá miesto, ktoré by mohlo ovládnuť ticho. Zároveň sa však vynára aj paradox, že keď ticho zavládne povedzme v borovicovom lese, v panenskej púšti alebo v náhle opustenej izbe, často je vnímané ako nežiaduce. Ticho prináša hrôzu. Uši sú v okamihu inštinktívne nastražené a snažia sa zachytiť akýkoľvek zvuk, či už plápolanie ohňa, vtáčí hlas alebo šum stromov, ktorý ich zachráni pred tajomnou prázdnotou. Ľudia ticho chcú, ale nie za každú cenu.

Hlavnou myšlienkou tejto doby, prinajmenšom vo vyspelom svete je to, ako veľmi ľudia túžia po tichu, avšak žiadne nedokážu nájsť. Dunenie cestnej premávky, neprestajné pípanie telefónov, digitálne oznamy v autobusoch a vlakoch, televízne seriály hučiace aj v prázdnych kanceláriách neprestajne útočia a rozptyľujú. Ľudstvo je vyčerpané hlukom a cnie sa mu po opaku – či už v divočine, v rozľahlom oceáne, alebo na nejakom tichom mieste vyhradenom pre pokoj a koncentráciu. Profesor histórie Alain Corbin, píše zo svojho útočiska v Sorbonne a nórsky prieskumník Erling Kagge zo svojich memoárov o pustošení Antarktídy, kam sa obaja pokúsili uniknúť.

A predsa, ako zdôrazňuje pán Corbin v “Histórii ticha”, toho hluku možno ani nie je viac teraz, ako ho bolo kedysi. Pred pneumatikami boli mestské uličky plné ohlušujúceho rachotu zo železa ukovaných kolies a konských kopýt na kameni. Pred tým, ako nastala doba dobrovoľného izolovania sa na mobilných telefónoch, autobusy a vlaky zvonili rozhovormi. Predavači dennej tlače nezanechávali svoj tovar v nemej kôpke, ale ho propagovali na plné hrdlo presne tak, ako predavači čerešní, fialiek a čerstvých makriel. Divadlá a opery boli chaotickou zmesou nadšených výkrikov a ironického aplauzu. Dokonca aj na vidieku si roľníci spievali popri drine. Už nespievajú.

Čo sa zmenilo nie je ani tak miera hluku na ktorú sa sťažovali aj predošlé storočia, ale miera rozptýlenia zaberajúca priestor na ktorý by mohlo zaútočiť ticho. Hrozí tu taktiež ďalší paradox, pretože keď ticho skutočne zaútočí – v strede borovicového lesa, na pustej púšti, v miestosti, ktorá bola náhle vypázdnená – často je skôr skľučujúcim ako vítaným. Prikradnú sa obavy; sluch sa inštinktívne zameria na čokoľvek, či už syčanie ohňa, či volanie vtáčat, alebo šepot listov, ktoré ho zachránia od tejto neznámej prázdnoty. Ľudia chcú ticho, ale nie až také.

Pre súčasnú dobu je aspoň vo vyspelých krajinách charakteristické, že ľudia dychtia po tichu, ale žiadne nenachádzajú. Lomoz premávky, ustavičné pípanie telefónov, digitálne nápisy v autobusoch a vo vlakoch, televízory, čo revú ešte aj v prázdnych kanceláriách, to všetko tvorí nekonečnú záplavu rušivých podnetov. Ľudstvo sa vyčerpáva hlukom a túžbami po jeho opaku či už v divočine, na šírom oceáne, alebo na nejakom duchovnom cvičení určenom na upokojenie a koncentráciu. Profesor histórie Alain Corbin píše zo svojho útočiska na Sorbone a nórsky bádateľ Erling Kagge pri písaní čerpá zo svojich spomienok na pustatiny Antarktídy, kam sa obaja pokúsili utiecť.

Corbin pritom v knihe A History of Silence (Dejiny ticha) poukazuje na to, že už pravdepodobne nie je toľko hluku ako v minulosti. Pred objavením pneumatík ulice miest zapĺňalo ohlušujúce kovové zvonenie kolies a podkov o kameň. Pred objavením voliteľného odhlučnenia mobilných telefónov sa po vlakoch a autobusoch šírili telefonické rozhovory. Tak ako predavači čerešní, fialiek a čerstvých rýb, ani predavači novín nenechávali svoj tovar ticho ležať na kope, ale propagovali ho najhlasnejšie, ako vedeli. Divadlo a opera boli zmesou výkrikov a okrikovania. Ešte aj roľníci na vidieku si spievali pri práci. Dnes si nespievajú.

Na hluk, ktorý zaberá miesto, na ktoré by mohlo preniknúť ticho, sa ľudia sťažovali aj v minulých storočiach, ale zmenilo sa množstvo rušivých podnetov. Vzniká ďalší paradox, lebo sa ukazuje, že ak aj ticho prenikne na náhle uvoľnené miesto - v hĺbke borovicového lesa, na holej púšti, ľudia ho vnímajú so znepokojením namiesto toho, aby ho vítali. Začne ich prepadávať strach; sluch sa nechá upútať hocičím, či už syčaním ohňa alebo hlasmi vtákov alebo šuchotom lístia, všetkým, čo ho uchráni pred touto neznámou prázdnotou. Ľudia chcú ticho, ale nie až tak veľmi.

Téma veku, prinajmenšom vo vyspelom svete, spočíva v tom, že ľudia túžia po tichu a nemôžu nájsť žiadne. Hluk dopravy, neustále pípanie telefónov, digitálne oznamy v autobusoch a vlakoch, TV obrazovky pustené dokonca aj v prázdnych kanceláriách sú nekonečnou batériou a rozptýlením. Ľudská rasa sa sama vyčerpáva hlukom a túži po protiklade - či už vo voľnej prírode, na širokom oceáne, alebo v nejakom útočisku zasvätenom tichu a koncentrácii. Alain Corbin, profesor histórie, píše z jeho útočiska v Sorbonne a Erling Kagge, nórsky prieskumník, z jeho spomienok na odpad z Antarktídy, kam sa obaja snažili utiecť.

A napriek tomu, ako poukazuje pán Corbin v "Histórii ticha", pravdepodobne už nie je hluk, ako kedysi býval. Pred pneumatikami boli mestské ulice plné ohlušujúceho zvonenia kovom olemovaných kolies a konských podkov na kameňoch. Pred dobrovoľnou izoláciou na mobilných telefónoch, autobusy a vlaky zvonili konverzáciou. Predajcovia novín nenechali svoj tovar na nemej kope, ale propagovali ho najvyššou hlasitosťou, rovnako ako predajcovia čerešní, fialiek a čerstvej makrely. Divadlo a opera boli chaosom plným hurá a pokrikov. Dokonca aj na vidieku, sedliaci spievali, keď dreli. Teraz nespievajú.

To, čo sa zmenilo, nie je ani úroveň hluku, na ktorú sa v predošlých storočiach sťažovali, ale úroveň rušenia, ktoré zaberá priestor, v ktorom by mohlo dôjsť k tichu. Tam sa objavuje ďalší paradox, pretože keď narazí - v hlbinách borovicového lesa, v nahej púšti, v náhle prázdnej izbe - to sa často ukáže ako skľudňujúce, než vítané. Strašidelné vkrádanie sa; ucho sa inštinktívne upriamuje na čokoľvek, či už prskanie ohňa, alebo volanie vtáka, alebo šušťanie listov, ktorý ho zachráni pred touto neznámou prázdnotou. Ľudia chcú ticho, ale nie až tak veľa.

Otázka našej doby, prinajmenšom v rozvinutom svete, spočíva v tom, že ľudia túžia po tichu, no žiadne nenachádzajú. Rev dopravy, večné pípanie telefónov, digitálne oznamy vo vlakoch a autobusoch, dokonca i v prázdnych úradoch vrieskajúce televízory, sú nekonečným zdrojom telesnej záťaže a roztržitosti. Ľudské pokolenie vyčerpáva hluk a túži po protiklade - či už je to voľnosť prírody, šíry oceán, alebo iný únik, kde vládne ticho a sústredenosť. Profesor histórie Alain Corbin píše zo svojho útočišťa v Sorbonne, nórsky bádateľ o svojich spomienkach na Antarktídu. Miesta, kam sa obaja snažili uniknúť.

I napriek tomu, ako zdôrazňuje pán Corbin vo svojej "Histórii ticha", hluk už pravdepodobne nie je tým, čím býval kedysi. Predtým než prišli pneumatiky, boli mestské ulice plné ohlušujúceho rinčania kolies a podkov na kamennej dlažbe. Predtým než dobrovoľná izolácia do mobilných telefónov, do autobusov a vlakov, zvíťazila pred konverzáciou. Predajcovia novín nenechali mlčat svoj tovar, naopak, robili mu reklamu na najvyššej úrovni, rovnako ako dodávatelia čerešní, fialiek a čerstvej makrely. Divadlo a opera boli chaosom huzzahov a barrackingu. Dokonca aj na vidieku sedliaci spievali, keď boli otupeni. Teraz nespievajú.

To, čo sa zmenilo, nie je úroveň hluku, na ktorú sa ľudia kedysi dokonca stažovali, je to skôr jeho rozsah, zaberajúci priestor, kde by ticho mohlo nájsť svoje miesto. A tu sa objavuje ďalší paradox, pretože, ak ticho prenikne - do hlbín borovicového lesa, do holej púšte, do odrazu prázdnej izby - často sa ukáže skôr skľučujúce než vítané. Vkráda sa strach, ucho sa inštinktívne upne k čomukoľvek, či už je to sípanie ohňa, volanie vtákov alebo ševelenie lístia, čo ho zachráni pred touto neznámou prázdnotou. Ľudia chcú ticho, nechcú ho však príliš veľa.