A theme of the age, at least in the developed world, is that people crave silence and can find none. The roar of traffic, the ceaseless beep of phones, digital announcements in buses and trains, TV sets blaring even in empty offices, are an endless battery and distraction. The human race is exhausting itself with noise and longs for its opposite—whether in the wilds, on the wide ocean or in some retreat dedicated to stillness and concentration. Alain Corbin, a history professor, writes from his refuge in the Sorbonne, and Erling Kagge, a Norwegian explorer, from his memories of the wastes of Antarctica, where both have tried to escape.
And yet, as Mr Corbin points out in "A History of Silence", there is probably no more noise than there used to be. Before pneumatic tyres, city streets were full of the deafening clang of metal-rimmed wheels and horseshoes on stone. Before voluntary isolation on mobile phones, buses and trains rang with conversation. Newspaper-sellers did not leave their wares in a mute pile, but advertised them at top volume, as did vendors of cherries, violets and fresh mackerel. The theatre and the opera were a chaos of huzzahs and barracking. Even in the countryside, peasants sang as they drudged. They don’t sing now.
What has changed is not so much the level of noise, which previous centuries also complained about, but the level of distraction, which occupies the space that silence might invade. There looms another paradox, because when it does invade—in the depths of a pine forest, in the naked desert, in a suddenly vacated room—it often proves unnerving rather than welcome. Dread creeps in; the ear instinctively fastens on anything, whether fire-hiss or bird call or susurrus of leaves, that will save it from this unknown emptiness. People want silence, but not that much. | Hlavnou myšlienkou tejto doby, prinajmenšom vo vyspelom svete je to, ako veľmi ľudia túžia po tichu, avšak žiadne nedokážu nájsť. Dunenie cestnej premávky, neprestajné pípanie telefónov, digitálne oznamy v autobusoch a vlakoch, televízne seriály hučiace aj v prázdnych kanceláriách neprestajne útočia a rozptyľujú. Ľudstvo je vyčerpané hlukom a cnie sa mu po opaku – či už v divočine, v rozľahlom oceáne, alebo na nejakom tichom mieste vyhradenom pre pokoj a koncentráciu. Profesor histórie Alain Corbin, píše zo svojho útočiska v Sorbonne a nórsky prieskumník Erling Kagge zo svojich memoárov o pustošení Antarktídy, kam sa obaja pokúsili uniknúť. A predsa, ako zdôrazňuje pán Corbin v “Histórii ticha”, toho hluku možno ani nie je viac teraz, ako ho bolo kedysi. Pred pneumatikami boli mestské uličky plné ohlušujúceho rachotu zo železa ukovaných kolies a konských kopýt na kameni. Pred tým, ako nastala doba dobrovoľného izolovania sa na mobilných telefónoch, autobusy a vlaky zvonili rozhovormi. Predavači dennej tlače nezanechávali svoj tovar v nemej kôpke, ale ho propagovali na plné hrdlo presne tak, ako predavači čerešní, fialiek a čerstvých makriel. Divadlá a opery boli chaotickou zmesou nadšených výkrikov a ironického aplauzu. Dokonca aj na vidieku si roľníci spievali popri drine. Už nespievajú. Čo sa zmenilo nie je ani tak miera hluku na ktorú sa sťažovali aj predošlé storočia, ale miera rozptýlenia zaberajúca priestor na ktorý by mohlo zaútočiť ticho. Hrozí tu taktiež ďalší paradox, pretože keď ticho skutočne zaútočí – v strede borovicového lesa, na pustej púšti, v miestosti, ktorá bola náhle vypázdnená – často je skôr skľučujúcim ako vítaným. Prikradnú sa obavy; sluch sa inštinktívne zameria na čokoľvek, či už syčanie ohňa, či volanie vtáčat, alebo šepot listov, ktoré ho zachránia od tejto neznámej prázdnoty. Ľudia chcú ticho, ale nie až také. |